Popoluška je už stará, chudobná a osamelá. Jedného dňa, keď sedí v húpacom kresle a na kolenách má svojho čierneho kocúra, sa zjaví dobrá víla. - Popoluška, kedže si bola celý život dobrá, tak ti splním tri želania. Aké je tvoje prvé želanie? - Chcem byť taká krásna ako zamlada. Želanie sa splní. - Chcem byť opäť bohatá. Víla splní aj toto želanie. - Chcem, aby sa z môjho kocúra stal krásny a mladý princ. Víla splnila všetky želania a odišla. Krásny princ sa otočí k Popoluške a hovorí: - Stavím sa, že teraz lutuješ, že si ma nechala vykastrovať.
Na rande sa Žofka s obdivom pozerá na Jožinove nové švajčiarske hodinky. - Páni, Joži, to sú hodinky. Už sa nečudujem, že na ne v kuse hľadíš. - No to sú ti super hodinky. Nielenže mi povedia, koľko je hodín hocikde na svete, ale aj to, že nemáš na sebe nohavičky. - Asi sú pokazené, lebo ja veru nohavičky na sebe mám! Na to Jožino znechutene pokrúti hlavou: - Do kelu, zase idú dopredu.
Príde Fero za sekretárkou Ančou a hovorí jej: - Anča, počúvaj, keď ti dám stovku, ukážeš mi prsia? - No dobre, zíde sa. A ukáže mu. - A počúvaj, keď ti dám päťstovku, ukážeš mi aj zadok? - Dobre. - A keď ti dám tisícku, ukážeš sa mi aj dole z predu? - Fíha, to je pekný peniaz, tak dobre. - A keď ti dám päťtisícku, pomiluješ sa so mnou? No prachy sa vždy zídu, tak sa s ním pomiluje a Fero odíde. Potom prišiel šéf a pýta sa: - Anča bol tu Fero? - Bol. - A dal ti výplatu?
