Rok 1969. Cigáň uteká do Nemecka a na hranici ho chytia vojaci.
- Kam utekáš, cigáň?
- Do Sovietskeho zväzu.
- Neklam, veď to by si musel ísť na východ.
- Láska k Sovietskemu zväzu nepozná hraníc.
Chlapík ide domov z práce a tu vidí ako na chodníku sedí bezdomovec a má jednu ruku vystretú. Chlapík si myslí 'Je to chudák, pomôžem mu' a hodí mu päť korún a pokračuje. Na druhý deň to isté. Hodí mu päť korún a pokračuje. Tretí deň sa to opakuje. Keď však ide domov z práce na štvrtý deň, bezdomovec má vystreté obe ruky. Chlapík sa pristaví a pýta sa ho, že prečo. Bezdomovec mu odpovedá:
- No, obchody idú, tak som sa rozhodol, že si otvorím pobočku.
Kňaz oslavoval tri desaťročia pôsobenia v jednej farnosti. Na slávnosti sa zúčastnila celá miestna honorácia. Príhovor mal predniesť významný politik. Ako majú politici vo zvyku, meškal, nuž sa oslávenec musel ujať slova sám.
- Pravdupovediac, keď som sem prišiel, prvý dojem bol strašný a vtedy by mi ani na um nezišlo, že tu vydržím tridsať rokov. Nemôžem porušiť spovedné tajomstvo, ale toľko povedať môžem, že môj hrozný dojem zapríčinila hneď prvá spoveď. Ten človek bol neverný manželke so šéfovou ženou a kvôli nej spreneveril veľkú sumu. Potom kvôli nej vykradol klenotníctvo a keď sa ho policajti pokúšali zastaviť, jedného z nich zrazil a ušiel. Pre mňa ako pre začínajúceho kňaza to bol šok. Ale potom, ako som postupne spoznával všetkých milých ľudí z farnosti, začali roky bežať ako voda.
O chvíľku sa dostavil meškajúci politik a keď zistil, že slávnosť sa už začala, rozhodol sa byť stručný:
- Prepáčte, drahí priatelia, moje meškanie. Vidím, že som sem dnes prišiel ako posledný. Na jedno však môžem byť pyšný. Keď u nás pred tridsiatimi rokmi náš oslávenec začínal, mal som tú česť, že som bol prvým človekom, ktorý sa uňho vyspovedal.
