Bol som riaditeľom jedného veľkého koncernového podniku. Kávu mi varila sexi sekretárka, do práce som jazdil Tatrou 613. Raz za mnou prišli, aby som zaplatil 5 000 korún na pohreb člena ÚV KSČ. Povedal som, že za 5000 pochovám celý ÚV sám. Od tej doby som pracoval ako riaditeľ malého podniku. Kávu mi varila stará sekretárka, do práce som jazdil Tatrou 603. Raz mi vyčítali, že som nebol na poslednej schôdzi KSČ. Povedal som, že keby som vedel, že je naozaj posledná, prišiel by som s transparentom. Od tej doby som robil majstra. Do práce som jazdil vlastným autom, kávu si varil sám. Na stene som mal obraz Husáka a Lollobrigidy. Povedali mi, aby som tú kurvu zvesil. Zvesil som Husáka a odvtedy som pracoval vo výkope. Do práce som jazdil na bicykli a kávu som si nosil v termoske. Keď som kopal, prišli za mnou, aby som si bicykel schoval, že pôjde tadiaľ sovietska delegácia. Povedal som, že bicykel mám zamknutý a poistený. Od tej doby som nezamestnaný.
Moja žena mi naznačovala, čo chce na nadchádzajúce výročie. Povedala: "Chcem niečo, čo prejde z 0 na 150 za 3 sekundy." Tak som jej kúpil osobnú váhu. A hádka začala...
V moskovskej galérii visí obraz, na ktorom je lúka, na lúke stoh sena a zo stohu trčia dva páry nôh v jednoznačnej polohe. - Ako sa volá tento obraz? - pýta sa návštevník. - Lenin vo Fínsku. - Aha. A tie nohy špičkou hore sú Leninove? - Nie, to sú nohy Nadeždy Krupskej. - Takže tie nohy špičkou dole sú Leninove? - Nie, to sú nohy Leonida Trockého. - A kde je potom Lenin? - Vo Fínsku.
