Lietadlo nad atlantikom stráca výšku, motory vynechávajú, kapitán prikáže vyhodiť všetky batožiny. Na chvíľu to pomôže, ale o chvíľu sa morská hladina opäť nebezpečne blíži. Pasažieri po sobe nervózne pokukujú, niekto sa musí obetovať pre záchranu ostatných. Američan vstane, vypije poslednú whisky v bare, pobozká nejprsatejšiu letušku a s výkrikom
- Som Batman! Som Superman! - vyskočí.
Keď sa výška opäť zníži, vstane Francúz, nie je predsa o nič menší hrdina než Američani. Vypije pohár červeneho vína, pobozká na rozlúčku všetky letušky, zvolá:
- Viva la France! - a vyskočí.
Zase to na chvíľku pomohlo, ale breh je ešte ďaleko, tak vstane slovák, vypije všetky zbytky v bare, pobozká všetky ženy v lietadle a s výkrikom
- Nech žije Mozambik! - vyhodí von černocha.

Sklamaná dievčina príde na breh mora s jasným úmyslom spáchať samovraždu. Nevie sa však odhodlať na svoj posledný skok a tak ju nájde okoloidúci námorník.
- Pozri sa, si ešte mladá, bolo by hriechom skoncovať so životom. Ja zajtra odchádzam na dlhšiu plavbu do Austrálie. Môžeš ísť so mnou. Prepašujem ťa na palubu, budem ti nosiť jedlo, postarám sa o teba a ty zas o mňa. Budeme šťastní, neboj...
Ona sa nakoniec nechá presvedčiť a ide na loď. Námorník jej každý večer nosí chlebíčky, džúsy a ovocie a súložia každú noc. O päť týždňov však kapitán lode objaví "čierneho pasažiera."
- A ty tu čo robíš?
- Mám takú dohodu s jedným vašim námorníkom. On ma vezie do Austrálie a ja s ním za to spávam...
- Želám ti veľa úspechu, ale mala by si vedieť, že toto je loď pobrežnej hliadky.

- Ja si myslím, že ľudia by mali chodiť bosí. Je to oveľa zdravšie. Napríklad ja, keď sa ráno zobudím obutý, tak ma bolí hlava celý deň.