V bare pristúpi mladý muž k elegantnej dievčine, ktorá sedí pri pulte sama a pýta sa jej:
- Slečna, môžem vás pozvať na pohárik?
- Na hotel?!? - skríkne celou silou dievčina až spozornia všetci hostia v bare.
- Vy ste ma, slečna, nepochopili. Chcem vás len pozvať na malý drink, - vysvetľuje mladík.
- Chcete ma pozvať na hotel? - kričí ešte pobúrenejšie a hlasnejšie.
Ľudia sa otáčajú. Mladý muž, celý červený, zmätene odchádza. Dievčina ho dohoní a šepká:
- Prepáčte, že som vyvolávala rozruch, ale som študentka psychológie a zaujíma ma správanie ľudí v nečakaných situáciach.
- Čože?!! - zreve chlapec na celý podnik - tisícpäťsto korún?

Poďme skratkou. Síce je to ďalej, ale je tam horšia cesta.

Kňaz oslavoval tri desaťročia pôsobenia v jednej farnosti. Na slávnosti sa zúčastnila celá miestna honorácia. Príhovor mal predniesť významný politik. Ako majú politici vo zvyku, meškal, nuž sa oslávenec musel ujať slova sám.
- Pravdupovediac, keď som sem prišiel, prvý dojem bol strašný a vtedy by mi ani na um nezišlo, že tu vydržím tridsať rokov. Nemôžem porušiť spovedné tajomstvo, ale toľko povedať môžem, že môj hrozný dojem zapríčinila hneď prvá spoveď. Ten človek bol neverný manželke so šéfovou ženou a kvôli nej spreneveril veľkú sumu. Potom kvôli nej vykradol klenotníctvo a keď sa ho policajti pokúšali zastaviť, jedného z nich zrazil a ušiel. Pre mňa ako pre začínajúceho kňaza to bol šok. Ale potom, ako som postupne spoznával všetkých milých ľudí z farnosti, začali roky bežať ako voda.
O chvíľku sa dostavil meškajúci politik a keď zistil, že slávnosť sa už začala, rozhodol sa byť stručný:
- Prepáčte, drahí priatelia, moje meškanie. Vidím, že som sem dnes prišiel ako posledný. Na jedno však môžem byť pyšný. Keď u nás pred tridsiatimi rokmi náš oslávenec začínal, mal som tú česť, že som bol prvým človekom, ktorý sa uňho vyspovedal.