Prišiel raz na Čukotku ruský profesor. Ubytoval sa u známeho Čukču a oddychuje. Raz vidí, že sa Čukča niekam zberá. Pýta sa ho:
- Kam ideš?
- Na poľovačku.
- Vezmi ma so sebou.
- Nie... tam treba používať hlavu.
- Ja predsa nie som hlupák, predsa som profesor.
- A na lyžiach behať vieš?
- Samozrejme! Voľakedy som dokonca pretekal.
- Dobre teda.
Zobrali zbrane a vybrali sa do tajgy. Išli dlho, predlho a nakoniec došli k medvediemu brlohu. Čukča vezme pušku, strelí do brlohu a pustí sa utekať. Profesor nič nechápe, no beží zarovno s Čukčom a za nimi beží rozzúrený medveď. Bežia hodinu, dve... Potom sa profesor zamyslí:
- A prečo ja vlastne utekám? Veď mám pušku!
Obráti sa, zacieli a BUM medveďovi medzi oči. Čukča, len mávol rukou a poznamenal:
- A hovoril, že nie je blbec. Ako teraz takú horu mäsa domov dotiahneme?

Do plného autobusu nastúpi babka, postaví sa k chlapcovi a hovorí:
- Chlapče, nemohol by si sa postaviť?
- Babka, dobrý pokus, ale toto ja poznám. Ja sa postavím a vy si sadnete.

Hviezdne mestečko, výcvik kozmonautov. Interkom zachrchle:
- Semjon Semjonovič sa dostaví na cvičenie na centrifúge. Ihneď!
Lenže ako? Semjon Semjonovič leží opitý ako delo v posteli. Tak sa jeho manželka obetuje, natiahne si skafander, odkráča k centrifúge, sadne si, pripúta sa. Stroj sa točí stále rýchlejšie a rýchlejšie, až chudera manželka omdlie. Preberie sa na lekárskom stole, ktosi jej mačká prsia a upokojujúco hovorí:
- Nebojte sa, Semjon Semjonovič, my tie gule dole dostaneme!