Mala som sen. Boli sme na lúke posiatej malými slniečkami, bozkami Boha. Ja som sa ti opierala o rameno a ty si mi na prst uviazal prsteň z púpav a pošepkal: Láska, s tebou sa chcem prebúdzať každučký deň po zbytok života.

Letelo vtáčie hovno z vysoka, či ma netrafilo presne do oka? Umyl som si ho vodou z potoka, povesť vraví, že vypadne mi do roka. Lenže aj po roku, mal som hovno stále v oku. Za nič nestoja povesti už naše, vína vypil som zo dve fľaše. A som von z tej smradľavej kaše.

Sedemdesiat sukieň mala,
kam ich dala, vždy keď srala?

Ty si sa nenarodil, ty si sa vyskytol.

Kedy strácame priateľov? Keď sa nám stavajú manželmi!

Stále, keď si ho vkladám do úst, pripadá mi akýsi veľký a pevný. Keď si ho začnem odbalovať je akýsi tvrdý. No vždy si ho vychutnávam celého až do konca. Tvoj dobrý ľadový kamarát MAGNUM.

Si ako jarné kvietky, na ktoré mám alergiu.

Som zamilovaná, škoda že nie do teba Nokia. Ale do toho chlapca, čo si práve teraz číta túto SMS-ku.