Popoluška je už stará, chudobná a osamelá. Jedného dňa, keď sedí v húpacom kresle a na kolenách má svojho čierneho kocúra, sa zjaví dobrá víla.
- Popoluška, kedže si bola celý život dobrá, tak ti splním tri želania. Aké je tvoje prvé želanie?
- Chcem byť taká krásna ako zamlada.
Želanie sa splní.
- Chcem byť opäť bohatá.
Víla splní aj toto želanie.
- Chcem, aby sa z môjho kocúra stal krásny a mladý princ.
Víla splnila všetky želania a odišla. Krásny princ sa otočí k Popoluške a hovorí:
- Stavím sa, že teraz lutuješ, že si ma nechala vykastrovať.

Na rande sa Žofka s obdivom pozerá na Jožinove nové švajčiarske hodinky.
- Páni, Joži, to sú hodinky. Už sa nečudujem, že na ne v kuse hľadíš.
- No to sú ti super hodinky. Nielenže mi povedia, koľko je hodín hocikde na svete, ale aj to, že nemáš na sebe nohavičky.
- Asi sú pokazené, lebo ja veru nohavičky na sebe mám!
Na to Jožino znechutene pokrúti hlavou:
- Do kelu, zase idú dopredu.

Dnes ráno som bol v obchode. Bol som tam päť minút. Keď som vyšiel von, stála tam policajtka a práve vypisovala blokovú pokutu. Tak som k nej podišiel a vravím: "Ale no tak, zlatko, to takému fešákovi ako som ja, nemôžeš dopriať ani malú prestávku?" Ignorovala ma a tak som jej vynadal do jebnutých fízlov. Pozrela sa na mňa a začala vypisovať ďalšiu pokutu za ojazdené pneumatiky. Tak som ju nazval tupou štetkou. A ona začala vypisovať tretí blok. Tak to išlo ďalších dvadsať minút, nadával som jej do kuriev a tak.. Čím viac som jej nadával, tým viac pokút napísala... Mne to bolo ale jedno... Ja som bol peši.