Človek celý svoj život na niečo čaká. A až v Dome dôchodcov príde na to, že sa dočkal staroby.

Zastav sa na chvíľu v tom uponáhľanom svete a porozmýšľaj, kedy si naposledy niekomu povedal, že ti na ňom záleží... Urob to, kým nie je neskoro.

Zastrelte ma, kým som šťastná!
No vidíte, už je neskoro.

Človek sa narodí a nevie ako.
Vyrastie a nevie prečo.
Vezme si ženu a nevie pre koho.
Tá mu dá rodinu a nevie od koho.
Drie sa celý život a nevie na koho.
A umrie ani nevie načo!

Som už veľmi blízko.
Tvoj koniec.

Lieta sa do vesmíru, nadzvuková rýchlosť je už celkom všednou záležitosťou, miliardy bakterií kapitulujú pred našimi sérami, ale stále je na svete veľa vecí, ktoré človek nedokáže. Tak napríklad sedieť v hojdacom kresle a nehojdať sa.

Čože to tam na strome na špagáte visí, čo to smrdí ohromne, láka k sebe krysy?
To je predsa sused, čo už sotva chodil, k smrti mal len kúsok a tak si to hodil.

Chel som veriť druhým, ale nedá sa veriť ani sebe. Chcel som si prdnúť - posral som sa.