Celý večer pozerám na tvoju fotku a nechápem, prečo z nej nechceš ku mne výjsť.

Všetky svoje hriechy priznávam, zbitý a zranený zaspávam, celkom sám, vytrhnuté srdce ti na dlani ponúkam, viac už nemám, no ty aj tak stále moje meno nepoznáš.

Chcem byť stále s tebou, no nedá sa to. Chcem sa s tebou smiať a aj plakať, no opäť sa to nedá. Chcem ťa vidieť, no zase sa to nedá. Sme príliš ďaleko, ale milovať ťa, to sa dá. Som do teba blázon. Čo narobím.

Načo som ťa spoznala, krásne oči tvoje, keď sa musí trápiť teraz srdce moje.

Lásky je všade málo, tak načo ju rozdávaš?

Neľutujem to, čo bolo, ale to, čo nebolo a mohlo byť.

Nechal si ma stáť v červenej žiare slnka, s nevyslovenou otázkou na perách, odišiel si odo mňa, a ja sa pýtam prečo? Prečo je to tak?

Vidím ťa každý deň, stále ťa na očiach mám. Keď sa pozrieš na inú, pomaly umieram. Viem, že asi nikdy ma nebudeš v náručí mať a krásne slova lásky mi šepkať. No ja sa nevzdám a o teba budem bojovať!