Tento rok mám také slabé príjmy, že v daňovom priznaní budem môcť kľudne vychádzať zo skutočnosti...

Už teraz viem, čo mi žena vyberie na Vianoce. Vkladnú knižku...

Ak je človek nešťastný, figu mu pomôže, že je chudobný...

Mozog nie je prsník. Silikónom ho nenahradíš...

V zamestnaní mám stále taký nával práce, že ani nemám kedy dať výpoveď...

Skutočne známou osobnosťou sa staneš až vtedy, keď Word prestane červenou farbou podčiarkovať tvoje priezvisko...

Tento príbeh údajne skutočný, je o vzťahu, ktorý sa vytvoril medzi skupinou murárov a dieťaťom. Mladá rodinka s 5 - ročným dievčatkom sa nasťahovala do domu vedla parcely, kde sa staval dom. Dievčatko sa prirodzene začalo zaujímať o všetko, čo sa dialo v susedstve a začala sa vyprávať s robotníkmi. Motala sa medzi nimi, ktorí mali zlaté srdcia a viac-menej si ju adoptovali ako talizman. Debatovali s ňou a keď mali desiatu alebo obed sedela s nimi a občas jej dali malé roboty, aby jej dali pocit dôležitosti. Dokonca dali dieťaťu aj pracovné rukavice a prilbu, čo ju strašne tešilo. Na konci prvého týždňa jej dali obálku s nejakými\ndrobnými ako plat. Dieťa pyšne vzalo výplatu domov a matka jej navrhla, aby\notvorili na jej meno účet v banke. Pani v banke bola vežmi nadšená ako jej dievčatko vykladalo o svojej "robote" na stavbe a že navyše má za to aj "výplatu": "Určite si pracovala vežmi ťažko, keď si toto všetko zarobila"\n...poznamenala s úsmevom. Dievčatko odpovedalo: "Áno, robila som s Dušanom, Mirom a Jožom. Budujeme velikánsky dom. "Bože môj" pokračovala pani ", budeš\nrobiť na stavbe aj budúci týždeň? Dieťa sa zamyslelo a potom vážne prehlásilo:\n"Myslím si že áno...za predpokladu, že tí vyjebanci zo Stavimportu nám dodajú tehly"

Rok 1919. Revolučné Rusko. Vasilij Ivánovič Čapájev a jeho ordonanc Peťka sedia a nudia sa. Čapájev vraví:
- Peťka, zbehni do dediny k tomu mužíkovi, čo páli samohonku a dones fľašku.
O hodinu sa Peťka vráti s poznatkom:
- Vasilij Ivánovič, on nemá ani kvapku pálenky.
- Ech, tá dnešná neschopná mládež. Poď, ideme tam spolu.
Prídu k starému mužíkovi. Čapájev ho zdraví:
- Zdravstvuj, otec.
- Zdravstvujte, synkovia.
- Otec, prišli sme k tebe v mene Sovietskej vlády. Pozerám, že domček máš starý.
- Och, starý je, starý ...
- Peťka zapíš: "Nový dom jemu od Sovietskej vlády". A ženu máš starú?
- Starú, synak, starú ...
- Peťka zapíš: "Novú ženu jemu od Sovietskej vlády".
- Synkovia moji, koľko som ja na vás len čakal. Sadkajte si, vypijeme si.
Posedeli si, vypili i zopár fľašiek na cestu dostali. Pri odchode sa ešte Čapájev vo dverách obrátil a pýta sa:
- Otec a možno ty máš aj chuja starého?
- Ój, synak, veru starého ho mám, starého...
- Peťka zapíš: "Chuja jemu od Sovietskej vlády".