Seba samého premôcť je najkrajšie víťazstvo človeka.

Spomeň si na chvíľu,
spomeň si až hviezdy zhasnú,
spomeň si až pôjdeš spať,
že niekto ťa má strašne rád.

Keď padá hviezda, treba si niečo priať. Ja som na ňu zvolala: -Hviezda, zostaň stáť! - Hviezda chvíľu zostala, studená ako ľad: - Čo chceš? - sa ma spýtala. - Chcem, aby ma mal niekto rád.

Lásku si so srdca nemožno vytrhnúť, to nie je boľavý zub.

V myšlienkach po tebe túžim,
tebe chcem srdce dať.
Večer sa často pýtam hviezd,
či ťa smiem milovať.

Ahoj! Tu manželka Fera Tarabu. Fero už nie je! Bola som dlho preč, UROBIL SA k smrti!

... a ešte aj v tom rádiu sa mi rehnia, že vraj: - Pravda, TRIEZVY pohľad na svet!

To všetko pár slov neobjasní,
o čom chcem písať v tejto básni.
O očiach tvojich spievať chcem,
o tvojich perách snívať sen.
O pohľade, čo horí, páli,
o hviezde, čo dňom, nocou žiari.
O kráse tvojej, o nehe,
o láske našej, o tebe.
Mám na perách city tvoje,
ľúbim ťa, si srdce moje.