Premiér sa vybral na osobný prieskum životnej úrovne obyvateľstva. Vošiel do akéhosi domu, v ktorom na dvore postávala babička. Pýta sa jej:
- Babka, ako sa máte?
- Dobre. Nesťažujem si.
- Babka, máte televízor a chladničku?
- Samozrejme.
- A auto?
- Mercedes.
- Aha! Na nedostatok peňazí si teda nesťažujete.
- Nie, nesťažujem. Žijeme si celkom dobre. Pohoda.
- A viete babka, - vypne hruď premiér - že je to moja zásluha?
- Starý! - volá babka na dedka - Poď dolu z povaly. Prišiel ti brat z Ameriky.

Ideálne manželstvo:
- Zlatko, dnes večer ma nečakaj, prídem až nad ránom.
- Dobre, miláčik, ale môžem sa na to spoľahnúť?

Kňaz oslavoval tri desaťročia pôsobenia v jednej farnosti. Na slávnosti sa zúčastnila celá miestna honorácia. Príhovor mal predniesť významný politik. Ako majú politici vo zvyku, meškal, nuž sa oslávenec musel ujať slova sám.
- Pravdupovediac, keď som sem prišiel, prvý dojem bol strašný a vtedy by mi ani na um nezišlo, že tu vydržím tridsať rokov. Nemôžem porušiť spovedné tajomstvo, ale toľko povedať môžem, že môj hrozný dojem zapríčinila hneď prvá spoveď. Ten človek bol neverný manželke so šéfovou ženou a kvôli nej spreneveril veľkú sumu. Potom kvôli nej vykradol klenotníctvo a keď sa ho policajti pokúšali zastaviť, jedného z nich zrazil a ušiel. Pre mňa ako pre začínajúceho kňaza to bol šok. Ale potom, ako som postupne spoznával všetkých milých ľudí z farnosti, začali roky bežať ako voda.
O chvíľku sa dostavil meškajúci politik a keď zistil, že slávnosť sa už začala, rozhodol sa byť stručný:
- Prepáčte, drahí priatelia, moje meškanie. Vidím, že som sem dnes prišiel ako posledný. Na jedno však môžem byť pyšný. Keď u nás pred tridsiatimi rokmi náš oslávenec začínal, mal som tú česť, že som bol prvým človekom, ktorý sa uňho vyspovedal.