Na rande sa Žofka s obdivom pozerá na Jožinove nové švajčiarske hodinky.
- Páni, Joži, to sú hodinky. Už sa nečudujem, že na ne v kuse hľadíš.
- No to sú ti super hodinky. Nielenže mi povedia, koľko je hodín hocikde na svete, ale aj to, že nemáš na sebe nohavičky.
- Asi sú pokazené, lebo ja veru nohavičky na sebe mám!
Na to Jožino znechutene pokrúti hlavou:
- Do kelu, zase idú dopredu.
Bol som riaditeľom jedného veľkého koncernového podniku. Kávu mi varila sexi sekretárka, do práce som jazdil Tatrou 613. Raz za mnou prišli, aby som zaplatil 5 000 korún na pohreb člena ÚV KSČ. Povedal som, že za 5000 pochovám celý ÚV sám.
Od tej doby som pracoval ako riaditeľ malého podniku. Kávu mi varila stará sekretárka, do práce som jazdil Tatrou 603. Raz mi vyčítali, že som nebol na poslednej schôdzi KSČ. Povedal som, že keby som vedel, že je naozaj posledná, prišiel by som s transparentom.
Od tej doby som robil majstra. Do práce som jazdil vlastným autom, kávu si varil sám. Na stene som mal obraz Husáka a Lollobrigidy. Povedali mi, aby som tú kurvu zvesil.
Zvesil som Husáka a odvtedy som pracoval vo výkope. Do práce som jazdil na bicykli a kávu som si nosil v termoske. Keď som kopal, prišli za mnou, aby som si bicykel schoval, že pôjde tadiaľ sovietska delegácia. Povedal som, že bicykel mám zamknutý a poistený.
Od tej doby som nezamestnaný.
Príde občan na úrad práce a hovorí:
- Chcel by som prácu, ktorá dobre vynáša.
- Výborne. Máme pre vás miesto riaditeľa so šesdesiattisícovým mesačným platom a služobné auto k tomu.
- Robíte si zo mňa srandu?
- Vy ste s tým začali.